Som hrdá aj na také maličkosti, že keď som v Anglicku, tak si objednám taxík, nakúpim a porozprávam sa so zaťom a susedmi.
A aby povedala úplnú pravdu o svojej novej jazykovej znalosti, pridáva Milka aj úsmevnú historku: Po svadbe sa mi stalo, že som chcela povedať zaťovi, že to bolo všetko na jednotku, ale namiesto toho som mu celá hrdá omylom oznámila, že „ja som bola super“. 🙂
Odvaha hovoriť o sebe
Emília Kičková je trochu v rozpakoch, ale rada rozpráva svoj príbeh o tom, ako študuje na univerzite tretieho veku. Nie je to iba o ďalšom vzdelávaní, je to príbeh cesty z údolia osamelosti k pocitu, že vás ešte niekto potrebuje. Vo filmovom štúdiu by to bol scenár hodný Diany Keaton, v Prešove to je taká zvyčajná dôchodkyňa. „Keď som išla na dôchodok, prechádzala som ťažkým obdobím, zostala som vtedy sama a strácala som kontakt s ľuďmi. Ani som nevedela, kde a ako začať, a posmelil ma kamarát, ktorý mi hovoril o štúdiu práva na univerzite tretieho veku a ako mu to pomáha v podnikaní,“ vracia sa Milka viacej ako desať rokov späť.
Odvaha začať
Milka hneď vedela, že štúdium by sa jej páčilo, a nedala sa odradiť ani tým, že strednú školu skončila pred štyridsiatimi rokmi. Tak sa v roku 2008 prihlásila na univerzitu v Prešove, absolvovala všeobecný prvý rok, spoznala sa so spolužiakmi a rozhodli sa, že pôjdu študovať históriu Prešova. Po dvoch rokoch boli promócie. „Stalo sa mi, že keď ma zastavili ľudia v Prešove a pýtali sa ma, čo by mohli vidieť, a poradila som im, tak neverili, že stretnú takého vzdelaného človeka. Cítila som sa dobre, pretože som vedela veľa o meste,“ hovorí Milka.
Starostlivosť o zdravie študovala Milka štyri roky a potom prišiel kurz cudzieho jazyka. „Dcéra mala priateľa Angličana, a keď sme išli do zahraničia, cítila som sa menejcenná, keďže som si nevedela poradiť ani sa s nikým porozprávať. Teraz mám tri roky po škole a stále sa zlepšujem v angličtine, keďže už aj syn žije v Londýne.“
Ak získavame nové vedomosti, mladneme
Milkina motivácia vzdelávať sa nemala bariér, jednoducho „chcela isť medzi ľudí“. Našla si priateľov, otvorilo jej to nové obzory. Ľudia často ani nevedia, ako sa cítia dôchodcovia. „Nechcela som byť zaradená v kategórii – doži si svoje, ale čosi pre seba urobiť. Veď som vtedy nemala ani šesťdesiat rokov. Pre dôchodcu nič lepšie ako univerzita tretieho veku neexistuje. Ak si človek začne pripúšťať, že je starý, začne upadať.“
Miesto, kde sa plnia sny
Tento príbeh pozorne číta aj Stanislava Šuščáková, koordinátorka Univerzity tretieho veku v Prešove. „Pre našich študentov je univerzita tretieho veku miesto, kde si môžu uskutočniť svoj nenaplnený sen o štúdiu na vysokej škole, ale i miesto, kde nezáleží na veku, ale na tom, že sa ľudia stretávajú, učia sa niečo nové a obohacujú výučbu svojimi skúsenosťami.
A ešte raz k tým filmom
A prečo tá spojitosť Milkinho príbehu s filmami? Ešte v tejto chvíli je príbeh učiacej sa dôchodkyne skôr kuriózny ako obvyklý. Má ťažký začiatok a dobrý koniec, veselé momenty aj trochu sentimentu a posmeľuje nás do života. A nebezpečne blízko sa dotýka reality. Slovensko totiž začína starnúť a o desať rokov začne ísť do dôchodku aj ekonomicky najsilnejšia a najpočetnejšia generácia. Na dôchodku bude žiť aj niekoľko desaťročí. Budúcnosť celoživotného vzdelávania je pre Slovensko otázkou prežitia celej krajiny.
Akreditované vzdelávacie programy
